Azerbajdžan s nádychom orientu

Medzi Kaspickým morom a horskými štítmi Kaukazu sa rozprestiera Azerbajdžan – krajina nedotknutej prírody, krásnych pamiatok aj milých a priateľských ľudí. Hoci má táto krajina ležiaca na rozhraní Európy a Ázie obrovský potenciál rozvoja cestovného ruchu, je turizmus zatiaľ v plienkach. Ako je to možné?

Európa alebo Ázia

Azerbajdžanská republika sa rozkladá v juhozápadnej Ázii, ale vzhľadom k jej polohe na hraniciach medzi európskym a ázijským kontinentom, sa často vedú spory o tom, či nie je ešte krajinou Európy. Azerbajdžan je s rozlohou 86 600 km² najväčšou krajinou Kaukazu a so svojimi 9,2 miliónmi obyvateľov je tiež krajinou najľudnatejšou. Na východe je ohraničený Kaspickým morom, severnú hranicu tvorí ruská republika Dagestan a ďalej susedí ešte s Gruzínskom, Arménskom a Iránom. K Azerbajdžanu patrí exkláva Nachičevan, ktorá je obklopená Arménskom, Tureckom a Iránom. V juhozápadnom Azerbajdžane sa nachádza oblasť nazývaná Náhorný Karabach, ktorá je spoločne s ďalšími siedmimi oblasťami od konca vojny v rokoch 1994 ovládaná Arménskom. Náhorný Karabach zaberajúci plochu 4400 km² dnes obýva cca 145 000 ľudí, z ktorých však celých 95% predstavujú Arméni.

Prvotné osídlenie Azerbajdžanu sa datuje do doby kamennej, ale prvé štátne útvary začali vznikať v staroveku. V období od 9. do 6. storočia pred Kristom sa tu rozkladala ríša Urartu, v 5. storočí pred Kristom sa zase začala rozrastať ríša s názvom Mana. Krajinou sa v 4. storočí šírilo kresťanstvo, ktoré sa aj stalo štátnym náboženstvom. Potom, čo územie v 7. storočí dobyli Arabi, došlo k násilnej islamizácii obyvateľstva. Celé 16. storočie, keď krajinu ovládala dynastia Safiovcou, bolo v znamení rozkvetu. Na začiatku 17. storočia bol však Azerbajdžan podmanený Osmanmi a o storočie neskôr ho obsadilo Rusko. Rusi severnú časť krajiny pripojili k svojmu impériu, zatiaľ čo juh zostal v područí Iránu. Na začiatku 20. storočia sa vyostrili spory s Arménskom a dochádzalo k ozbrojeným zrážkam.

Obsadenie červenou armádou

V roku 1917 bola nastolená boľševická moc a o rok neskôr došlo k vyhláseniu nezávislej Azerbajdžanskej demokratickej republiky. V apríli roku 1920 však bolo hlavné mesto Baku obsadené Červenou armádou a bola vyhlásená Azerbajdžanská socialistická republika. Krajina sa tak stala súčasťou Sovietskeho zväzu. Novodobá samostatná Azerbajdžanská republika vznikla po odtrhnutí od bývalého ZSSR v roku 1991.

Aj keď je Azerbajdžan moslimskou krajinou, nie je potrebné sa obávať žiadneho nebezpečenstva, ktoré býva často s islamom spájané. Azerbajdžanci sú mierumilovní a veselí ľudia, ktorí by mohli ísť ďalším moslimom príkladom. Čo sa týka náboženskej a kultúrnej znášanlivosti, nemajú tunajší obyvatelia žiadny problém. Viac ako 95% obyvateľstva vyznáva islam, pričom šiiti predstavujú 85% a sunniti 15%. V krajine sa hovorí azerbajdžančinou, ale druhým oficiálnym jazykom je tiež ruština, ktorou sa hovorí hlavne v metropole Baku a na severe krajiny.

Hoci bol ekonomický vývoj krajiny zabrzdený vojnou s Arménskom, patrí dnes medzi najpokrokovejšie štáty v oblasti juhozápadnej Ázie. Vďaka prístupu ku Kaspickému moru profituje z ťažby ropy. Ropné bohatstvo robí z Azerbajdžanu najbohatšiu zakaukazskú krajinu. Okrem ropy má rovnako veľké zásoby zemného plynu a nerastných surovín. Krajina však ponúka tiež dostatok poľnohospodárskej pôdy a tak sa tu darí napríklad pestovaniu bavlníka. Rozsiahly je tiež chov oviec a rybolov. Turistický potenciál je v Azerbajdžane veľký, ale zatiaľ úplne nevyvinutý. Mnoho ľudí si krajinu spája práve s rozsiahlou priemyselnou ťažbou a myslia si, že nemá turistom čo ponúknuť. Opak je však pravdou.

Aj napriek mnohoročnou usilovnou ťažbu ropy je Azerbajdžan krajinou s nádhernou prírodou, zaujímavou históriou aj kultúrou ovplyvnenou islamom. Pobrežie Kaspického mora láka svojimi plážami a sanatóriami, štíty Kaukazu sú zase výzvou pre nadšených horalov. Azerbajdžanské vnútrozemie potom učaruje každému, kto sa zaujíma o históriu, pretože je posiate množstvom neprístupných hradov a množstvom ďalších pamiatok. Krajina je veľmi rozmanitá – nekonečné roviny striedajú mohutné hradby hôr. Azerbajdžanská krajina má polopúštny charakter, iba 13% územia je pokryté lesmi a krovinami. Horské oblasti sa rozkladajú v nadmorských výškach od 1000 do 2500 metrov. Na hranici medzi Azerbajdžanom a Ruskom sa však tiahne pohorie Východný Kaukaz s najvyššou horou Bazardüzü Dagi (4 485 m n. M.). Hory sú turisticky len veľmi málo navštevované a tak môžete zabudnúť na akékoľvek vymoženosti modernej civilizácie v podobe lanoviek, zjazdoviek alebo horských hotelov. Východný Kaukaz je tiež len riedko osídlený a tak tu väčšinou stretnete len milých a priateľských pastierov.

Kaspické more

Azerbajdžanom preteká viac než tisícka riek, a rozosiatych je v ňom na 250 jazier. Najzaujímavejšou a najväčšou vodnou plochou je však Kaspické more, ktoré je v skutočnosti bezodtokovým jazerom. Zaberá plochu 371 tisíc kilometrov štvorcových a jeho maximálna hĺbka je 1025 metrov. Vzniklo v Kaspickej preliačine, ktorá sa nachádza 28, 5 metra pod hladinou mora a v dávnych dobách bolo spoločne s Čiernym morom a Aralskom jazerom súčasťou mora Tethys. Okrem Kaspického mora sa v Azerbajdžane nachádzajú ešte veľké jazerá ako Gadžikabul a Bejukšor. Za najkrajšie jazero Kaukazu je potom považované Modré jazero ležiace v nadmorskej výške 1566 metrov.

Hlavné mesto Baku

Hlavným mestom a tiež dôležitým priemyselným centrom krajiny je Baku, kde žijú vyše dva milióny obyvateľov. Už pri ceste do Baku vás z diaľky budú vítať ropné vrty, ktoré sú zdrojom jeho bohatstva. Mesto leží na pobreží Kaspického mora a jeho súčasťou je veľký prístav. Je pretkané rušnými bulvármi lemovanými množstvom luxusných obchodov a vzhľadom k veľkému počtu univerzít je tiež centrom vzdelávania v Azerbajdžane. Hoci ide o veľkú, značne zaľudnenú a dopravnú metropolu, nestráca Baku nič zo svojho pôvabu. Supermoderné stavby sa tu striedajú s historickou architektúrou.

Centrom mesta je Staré mesto (Ichari Shahar), ktoré bolo v roku 2000 spoločne s Palácom Širvánšáhov a Panenskou vežou (Qız Qalası) zapísané na zoznam Svetového dedičstva UNESCO. Ako z názvu vyplýva, je Staré mesto najstaršou časťou Baku, postavené bolo pravdepodobne v 12. storočí a patrí medzi najstaršie obývané miesta na Strednom Východe. Za múrmi Starého mesta sa nachádzajú verejné kúpele Širin Hamam. Za návštevu stojí chrám večného ohňa Atešgah, dvojitá vstupná brána Qoşa qala qapısı, či Piatková mešita nazývaná tiež Džuma mešita.

Ohnivá hora

Na okraji Baku sa nachádza chrám večného ohňa Atešgah pochádzajúci z prelomu 17. a 18. storočia. V minulosti bolo toto miesto považované za sväté, pretože zo zeme tu uniká plyn, ktorý horí “večným ohňom”. Prívrženci zoroastrizmu verili v jeho zázračnú duchovnú silu, preto sa v chráme odohrávali náboženské rituály. Hovorí sa, že výver plynu sa už v minulosti vyčerpal a že súčasný plameň je poháňaný plynovým potrubím. Či tomu tak skutočne je, sa však bežný turista nedozvie. Stopercentne pravý večný oheň je však možné nájsť na tzv. Ohnivej hore na okraji metropoly. Malá skalka tu horí vo dne aj v noci a je čisto prírodným javom.

Asi 130 km západne od hlavného mesta Baku leží Shamakha, ktorá sa preslávila tradičnou metódou výroby kobercov. Okrem dielní a predajní nádherných orientálnych kobercov sa tu nachádza aj mešita z 10. storočia, pevnosť i mauzóleum. Necelých 400 km od Baku sa nachádza mesto Sheki, ktoré je jedným z najstarších zriadení celého Kaukazu. Podľa archeologických nálezov sa jeho vek odhaduje na 2500 rokov. Medzi hlavné pamiatky Sheki patrí palác z 18. storočia a pevnosť, o ktorej výstavbu sa zaslúžil miestny generál. Mesto je známe aj výrobou hodvábu a medzi návštevníkmi sú veľmi obľúbené tunajšie trhy a bazáre plné najrôznejších remeselných výrobkov.

Gobustan a bahno

Jednou z najnavštevovanejších oblastí Azerbajdžanu je Gobustan rozkladajúci sa západne od Baku. Na jeho území sa nachádza najväčšia koncentrácia bahenných sopiek na svete a tiež tu nájdete najväčšiu bahennú sopku vôbec. Tou je 410 metrov vysoká Taragaj Dagh, ktorej základňa meria 1,5 kilometra. Samotný názov Gobustan by sa dal preložiť ako “krajina roklín” a krajina tu pripomína mesačný povrch. Blato pochádzajúce z týchto sopiek má údajne liečivé účinky. V Gobustane sú k videniu tiež skalné rytiny, tzv. petroglyfy, ktoré boli roku 2007 zapísané na Zoznam svetového dedičstva UNESCO.

Tým, ktorí Azerbajdžan navštívia, učaruje svojou nádhernou krajinou, bohatou a zaujímavou históriou, milými obyvateľmi a tiež skvelou kuchyňou, ktorá je vo svete vyhlásená. Krajina ponúka množstvo gastronomického bohatstva – pestré druhy ovocia a zeleniny, aromatické byliny aj vynikajúce korenie, ktoré dáva miestnym pokrmom nezameniteľnú chuť. Národným jedlom a jedným z najobľúbenejších pokrmov v Azerbajdžane je pilaf. Medzi ďalšie typické jedlá potom patria šašlik (kebab), plnené listy viniča dolma, placky kutaby, obľúbené sú aj ryby, najmä jeseter a Azerbajdžanci si dosť potrpia aj na polievky. Ak sa do Azerbajdžanu chystáte, tak si môžete byť istí, že od hladu rozhodne neumriete.