Opustená železničná stanica premenená na veľkolepý hotel

Už ako zrúcanina priťahoval Canfranc návštevníkov. Na stanicu, ktorú navrhol španielsky architekt Fernando Ramirez de Dampierre, sa hrnuli fotografi, ktorí chceli zachytiť zabudnutý kúsok európskej železničnej histórie.

Tí, ktorí nachádzajú krásu v opustených budovách, by mohli povedať, že budova hotela bola v tom strašidelnom a schátranom stave oveľa príťažlivejšia.

Stanica Canfranc však po revitalizácii vyzerá veľkolepo a už teraz láka hotelových hostí.

Redakcia Travelista si v ňom preto dohodla stretnutie hneď s niekoľkými ľuďmi. Naším prvým hosťom sme sa stretli ako inak, než pred samotnou a musíme povedať veľkolepo pôsobiacou budovou hotela. Nebol to nikto iný ako známy architekt Thomas O’Hare.

Architekt Thomas O’Hare prvýkrát narazil na stanicu Canfranc náhodou pred niekoľkými rokmi. Keď zistil, že opustený železničný uzol sa má stať hotelom, prisľúbil, že sa sem po dokončení vráti.

Dnes je O’Hare, ktorý žije v Belfaste v Severnom Írsku, so svojou rodinou na dovolenke v tomto hoteli.

„Exteriér je veľmi veľkolepý a určite vyvoláva dojem cestovania z inej doby,“ hovorí O’Hare pre náš portál.

Rodina O’Harových trávi dovolenku užívaním si oddychu a nasáva históriu tohto miesta, ale už teraz sa vraj tešia, keď sem prídu tentokrát za lyžovaním v Candanchu, jednom z najstarších lyžiarskych stredísk v Španielsku, ktoré s hotelom susedí.

Vzhľadom na hraničnú polohu sa vlastníctvo stanice Canfranc pôvodne delilo medzi Francúzsko a Španielsko. V súčasnosti ju vlastní miestna aragónska vláda v Španielsku, ktorá spolupracovala na procese regenerácie hotela so skupinou Barcelo Hotel Group.

Stanica Canfranc zohrávala aktívnu úlohu počas druhej svetovej vojny a bola svedkom momentov nádeje aj zúfalstva.

Pred obsadením obce Canfranc nacistami fungovala stanica ako brána na slobodu pre niektorých európskych Židov, ktorí boli prenasledovaní nemeckým režimom.

Ramón Javier Campo Fraile, autor projektu heraldo.es/canfranc, ktorý v roku 2003 získal cenu Premio Nacional de Periodismo Digital journalism, v roku 2017 hovoril o histórii Canfrancu.

„V prvých rokoch svetovej vojny, v rokoch 1940 až 1942, tisíce Židov utekali vlakom z Canfrancu do Lisabonu a Spojených štátov,“ povedal.

Medzi tými, ktorí z Canfrancu utiekli vlakom, boli podľa Campo Fraile aj maliari Max Ernst, ktorý však nebol Žid, a Marc Chagall. Cez stanicu prechádzala aj americká zabávačka Josephine Bakerová.

Z Canfrancu cestovali vlakom špióni, ktorí sa chceli pripojiť k protinacistickému francúzskemu odboju a odovzdávať správy spojeneckým krajinám.

„Využívali ho aj spojenci, ktorí prostredníctvom špionážnej siete odovzdávali informácie Francúzsku a Španielsku,“ povedal v roku 2017 starosta Sánchez Morales.

Nacisti však obec Canfranc obsadili v novembri 1942 a kontrolu si udržali až do júna 1944.

Útek cez Canfranc sa stal ťažším a stanica sa stala miestom mnohých zatýkaní. Canfranc bol jedinou španielskou obcou, ktorú nacisti obsadili – a režim dal o sebe vedieť. Campo Fraile uviedol, že viac ako 300 ľudí bolo zatknutých na úteku smerom na Lisabon v Portugalsku a poslaných do väzníc po celom Španielsku.

„Nemci kontrolovali obchod so zlatom [a volfrámom] a zvesili aj francúzsku vlajku.“ Povesti o nacistickom obchodovaní so zlatom cez stanicu Canfranc sa šírili už roky, ale potvrdili sa až v roku 2000. Campo Fraile povedal, že miestny vodič autobusu našiel dôkazy, ktoré odhalili, že „v rokoch 1942 až 1943 prešlo stanicou 86 ton nacistického zlata“.

„V európskych a amerických archívoch sme našli ďalšie dokumenty, ktoré dokazujú, že cez oblasť prešlo viac ako 100 ton zlata,“ povedal.